Nemáte čas na nič

Keď prídete večer domov, deti už väčšinou spia, manželka (manžel) je trochu napaprčená (ý), že zase meškáte, ale ona to chápe, robíte to predsa pre rodinu. Takže len niečo rýchlo zjete, trocha porozprávate a padnete do postele. S deckami sa zabavíte cez víkend, ak si náhodou nedohodli celodennú návštevu u kamarátov. Veľmi si síce neoddýchnete, ale čo už, oddychovať budete na dôchodku.
Zrazu si uvedomíte, že na veľa vecí, na ktorých vám záleží, ktoré máte radi a robia vás šťastnými, jednoducho nemáte čas.  Znie vám to povedome? Aj vy by ste chceli v práci tráviť menej času? Vitajte v klube. Najzvláštnejšie na tom celom je, že veľa ľudí, ak nie väčšina, by skutočne mohla.

kancelář.jpg

Dobre už bolo?
Spomeňte si na dobu, keď ste vyrastali, sedemdesiate roky minulého storočia. Samozrejme, bol to komunistický, represívny režim, a mal veľa chýb. Ale mali sme kde bývať, čo jesť, zima nám nebola. Iste, občas nebol toaletný papier, potraviny boli nekvalitné, banány len na Vianoce, ak ste sa rozhodli odísť do Rakúska bez povolenia, zastrelili vás na hranici. Materiálne to síce nebol žiadny luxus, ale v pohode sme prežili. Dnes je priemerná reálna mzda na Slovensku zhruba dvakrát tak vysoká v roku 1975.  Predstavte si to – väčšine ľudí by stačilo pracovať 4 hodiny denne, aby sa mali (z materiálneho hľadiska) tak ako pred 40 rokmi naši rodičia, teda v čase, na ktorý mnohí ešte dnes spomínajú s nostalgiou. Napriek tomu všetci ďalej kvaltujeme.
Háčik v háčiku
Prvý dôvod je ten, že džobov na polovičný úväzok nie je veľa. Druhý, a zrejme závažnejší je, že 2 krát tak dobre sa máme nielen my, ale aj všetci ostatní. My ľudia sme totiž tvori sociálne a svoje šťastie máme tendenciu odvodzovať od svojho postavenia (sociálneho aj materiálneho) v skupine. Hoci sme na tom materiálne ďaleko lepšie ako v minulosti, ak okolo seba vidíme ľudí, ktorí sa majú lepšie ako my (alebo sa tak navonok javia), nie sme šťastnejší. A tak si kupujeme nové veci, väčšie domy, drahšie autá, lepšie šaty, aby sme sa im vyrovnali. Američania na to majú termín “Keeping up with the Joneses”.

zoufalost.jpg
 
Má to však jeden háčik – nákup materiálnych vecí nás uspokojí len nakrátko, rýchlo si na ne zvykneme a pocit šťastia vyprchá. Odborne sa tento proces nazýva hedonistická adaptácia – kúpime si novú vec, chvíľu sa z nej tešíme, no po nejakom čase efekt vyprchá a my musíme kúpiť ďalšiu vec, aby sme sa cítili dobre.
Psychologické výskumy ukazujú, že zážitky majú tendenciu robiť nás šťastnými oveľa dlhšie ako veci, ktoré si kúpime. Medzi absolútne najväčších “producentov šťastia” patrí čas strávený s blízkymi ľuďmi a čas strávený činnosťou, ktorá nás baví tak veľmi, tak nás pohltí, že pri nej zabudneme na všetko okolo nás. Lenže na to nemáme čas, pretože sme v práci. A tak radšej kupujeme ďalšie a ďalšie “hračky” (alebo lepšie bývanie, nové šaty atď.). Na ne potrebujeme peniaze a tak musíme byť dlho v práci a tak stále dokola.